VZNIK A VÝVOJ LANOVÝCH AKTIVÍT
Lezenie a šplhanie patrilo od nepamäti medzi bežné ľudské činnosti. Človek nachádzal na stromoch potravu, úkryt pred divokou zverou, využíval stromy pri love. Niektoré primitívne kmene majú doposiaľ svoje obydlia v korunách stromov, pretože im vyššia poloha zabezpečuje ochranu pred zverou a vodou.
Takisto fyzická zdatnosť a jej príprava bola vždy veľmi dôležitá. Postupne sa do jej prípravy vnášal umelý prvok organizovaného výcviku určitých skupín ( lovcov, vojakov). V mnohých kultúrach sa vykonávali tzv. iniciačné skúšky, ktoré mali preveriť mimo iného i odvahu, vytrvalosť a obratnosť. Podľa niektorých psychologických teórií by sa mal tento typ skúšok dospelosti využívať i v dnešnej dobe. Prihliadnuc na to, môžeme niektoré lanové aktivity a prekážky považovať za určitú formu skúšky dospelosti. (NEUMAN, 1999)
"Asi najstaršou zmienkou o lanových aktivitách sú iniciačné rituály starých prírodných kmeňov, kde boli mladí muži podrobovaní náročnej skúške dospelosti. Jedna taká skúška dokonca pretrvala i do dnešnej doby. Volá sa „Gkol“ a je to skok z veže do voľného priestoru. "(http://en.wikipedia.org)
Šplh ako forma cvičenia sa vyskytoval už v starom Egypte. Rímsky lekár Mercurialis presadzoval k udržaniu telesnej kondície rôzne konštrukcie a laná určené pre šplhanie.
Stredovek sa vyznačoval presunom moci do zabezpečených sídiel, do hradov a miest. Na dobývanie takýchto hradov boli v tejto dobe potrební špecialisti, tzv. rebríkári. V roku 1492 bol takýto rebríkár povolaný spolu s majstrom tesárom, kamenárom a poľným kurátom Antoinem de Ville na zabezpečenie prvovýstupu na Mont Aiguille. Tento výstup je mnohými považovaný za začiatok horolezectva. O tomto výnimočnom podniku sa zmieňuje vo svojej knihe Gargantua a Pantagruel i humanista a kritik scholastického školského systému Francois Rabelais (1483-1553). V knihe obrov podal nový pohľad na výchovu mládeže. Telesná zdatnosť je pre neho neoddeliteľnou súčasťou prípravy a telesné cvičenia majú byť vyberané z čo najširšej palety možných cvikov, kde lezenie má svoje špecifické miesto. (BALÁŠ, STREJCOVÁ, VOMÁČKO, 2008)
V období osvietenstva môžeme pozorovať systematický prístup k zaradeniu telesnej prípravy do výchovy mládeže.
"J. J. Rousseau (1712-1778) vo svojom diele Emil, čiže o výchove stavia potrebu prirodzeného pohybu na popredné miesto pri výchove detí. Spomína prirodzené cvičenia, ktoré sú nutné ku „kultivácii“ inteligencie dieťaťa. Emil prekonáva prekážky, behá bosý, šplhá cez steny, cvičí rovnováhu a hrá sa rôzne hry."
Po vzoru Rousseaua sa láska a úcta k človeku a dieťaťu stali mottom pre výchovný systém filantropizmu, ktorého zakladateľom bol Bernard Basedow (1729-1790). Viedol výchovný ústav v Dessau. Vychádzal z prirodzených potrieb človeka, z potrieb školy a z potrieb praktického života. Telesnému cvičeniu sa žiaci venovali denne 2 až 3 hodiny (Kössl, Štumbauer, Waic, 1999). Žiaci si osvojovali pohybové činnosti s cieľom získať obratnosť nevyhnutnú v ohrození života: lezenie po skalách, spúšťanie sa po lane, hádzanie a uhýbanie sa pred padajúcimi telesami, prechádzanie cez tenký ľad a úzke lávky, plávanie, veslovanie a iné. (OLIVOVÁ, 1979).
K najznámejším predstaviteľom filantropizmu patrí Johann Christian Gutsmuths (1759-1839). Vo svojej knihe Gymnastik für die Jugend zaraďuje lezenie a šplhanie medzi základné telesné cvičenia. Vyzdvihuje lezenie ako komplexný prostriedok k rozvoji silových schopností, jeho prínos k utužovaniu psychických vlastností a takisto i jeho využiteľnosť v mimoriadnych situáciách.
V telesnej výchove sa ďalší vývoj opieral predovšetkým o náraďové cvičenie. Tento smer sa označuje ako turnerstvo a bol vytvorený F. L. Jahnom (1778-1852). Spolu s K. F. Friesenom (1785-1814) a E. W. Bernhardom Eiselenom (1792-1846) umožnili pestovanie telesných aktivít širokým masám a predovšetkým mládeži. Ich pohnútky k telesným cvičeniam boli však čisto nacionálne a militaristické. Základ tvorili cvičenia vhodné najmä pre hromadný výcvik: chôdza, beh, skoky, šplhanie, hádzanie, ťahanie a posunovanie, zdvíhanie, nosenie a zápas (Olivová, 1979). Jahn využíval pri cvičení špeciálne náradia, ako bradlá, kruhy, hrazdu, rebríky. V Hasenheide v Berlíne vytvoril gymnasticko-lezecký areál, kde organizoval verejné cvičenia pre mládež. Tu sa nachádzali rôzne šplhacie konštrukcie – „Einbaum“, „Zweibaum“, „Dreibaum“ a „Vierbaum“. Najvyšší bol Einbaum, ktorý dosahoval výšky okolo 13 metrov a vyliezť naň vyžadovalo i určitú dávku odvahy. Cvičenie na náradí malo slúžiť predovšetkým k zlepšeniu telesnej zdatnosti.
Lezecká konštrukcia Gutsmuthsa z roku 1817 (Gasch, 1920)
Vo Švajčiarsku pôsobiaci Adolf Spiess (1810-1858) spojil tradičnú švajčiarsku gymnastiku s turnerskými prvkami a vytvoril nové poňatie telesnej výchovy, v ktorej sa objavili i hromadné cvičenia na šplhacích náradiach. Známe sú jeho šikmé šplhadlá.
Spiessove šikmé šplhadlá 1848
Taktiež v Španielsku sa uplatnila Pestalozziho gymnastika. Francesco Amoros y Ondeano (1770-1846) využíval k výcviku náradie „Octagon“. Spájal prirodzené cvičenie s cvičením na náradí a vymýšľal rôzne konštrukcie, napríklad lešenie pre šplh, hrazdy pozdĺž celých stien a pod. (KÖSSL, 1999).
Na Amorosove dielo nadviazal Georges Hébert (1875-1957). V roku 1913 vystúpil na francúzskom kongrese telesnej výchovy s novou metódou – tzv. „méthode naturelle“ alebo prirodzenou metódou. Na základe poznatkov Mareyho francúzskej fyziologickej školy , ktorá predstavovala akýsi prvý pokus o vedecký prístup k telesným cvičeniam, spolupráca s Déménym a svojich pozorovaniach vypracoval svoje poňatie telesnej výchovy. Spočiatku sa zameriaval predovšetkým na cvičenia pre námorníkov. Postupne si však uvedomuje dôležitosť telesnej prípravy a rozširuje svoju metódu na ženy a deti. Zavrhol umelé cviky a presádza vo svojej práci predovšetkým účelové cvičenia. Odporúčal iba užitočné a pre život nevyhnutné cviky: beh, skok, šplh, zdvíhanie hádzanie, úpoly a plávanie.
Hébertova metóda ovplyvnila telesnú prípravu vo francúzskej armáde i v školskej telesnej výchove vo Francúzsku až do 60. Rokov 20. storočia. Medzi svetovými vojnami bola uvedená -do praxe v Nemecku a u nás sa o jej rozšírenie zaslúžil pedagóg Augustin Otčenášek (1871-1942).
Po skončení prvej svetovej vojny sa v školskej telesnej výchove uplatňuje taktiež metóda novorakúskeho prirodzeného telocviku (Natürliches Turner). Náradie a náčinie malo v tomto poňatí mať skôr charakter prekážky, ktorú je nutné prekonať najekonomickejším spôsobom.
MODERNÝ VÝVOJ LANOVÝCH AKTIVÍT
Pre rozvoj moderných lanových aktivít, súvisiaci s rozvojom moderných prekážkových dráh bol významný rok 1941, kedy bolo vo Veľkej Británii založené hnutie Outward Bound (skratka OWB, v námorníckej angličtine je tento termín používaný pre loď opúšťajúcu istoty prístavu). Založil ho nemecký pokrokový pedagóg Kurt Hahn a Anglický lodiar Lawrence Holt. Táto organizácia sa pôvodne zameriavala na posilnenie schopností mladých námorníkov prežívať ťažké vojenské situácie prostredníctvom niekoľkotýždňových kurzov. V tréningových podmienkach vojakom simulovali rôzne ťažké situácie, aby im ukázali, že nepohodlie ešte neznamená fatálny problém a že pri koncentrácii voľného úsilia je možné prekonávať i veľmi dramatické situácie. Ich pedagogická filozofia vychádzala z dvoch základných myšlienok:
„Človek dokáže viac, ako si myslí!“, a „Len málokto si uvedomuje, čoho všetkého je možné dosiahnuť prostredníctvom tímovej spolupráce.“ (LEBEDA a SVATOŠ, 2004, 47s)
Po druhej svetovej vojne sa OWB pretransformovala na civilnú organizáciu rovnakého názvu a využívala osvedčených prostriedkov k osobnostnému rastu a k formovaniu charakteru účastníkov jej kurzov. V súčasnosti je Otward Bound International (OWBI) asociáciou takmer 40 nezávislých škôl.
Nové chápanie voľného času spolu s kritikou výkonnostného športu dalo začiatkom 70. rokov vzniknúť hnutiu New games movement (Hnutia nových hier). Hry mujú pomôcť pri získavaní skúseností a sebarealizácii účastníkov, rozvoju spontánnosti, tvorivosti, komunikácie a zábave ľudí. Skúsenosti z kurzov OWB sa v týchto rokoch v USA prenášajú do pravidelných hodín telesnej výchovy. (NEUMAN, ĎOUBALÍK, 1999)
Najdôležitejšou organizáciou pre šírenie lanových aktivít sa stal Project Adventure, založený v roku 1971 a za pomoci grantovej finančnej podpory odštartovaný na strednej škole v Hamiltone v štáte Massachussetts. Autori projektu J. Pieh a G. Baker vychádzali z predchádzajúcich skúseností a metód Outward Boundu. Vypracovali trojročný projekt na začlenenie metodiky OWB do osnov stredných škôl v Spojených štátoch.
Pôvodný Project Adventure bol zameraný pre študentov prvých ročníkov. Každý prvý ročník prešiel celoročným kurzom telesnej výchovy Project Adventure. V ňom študenti postupne absolvovali množstvo neobvyklých cvičení, aktivít budujúcich dôveru, iniciatívnych a problémových úloh, nízke a vysoké lanové aktivity, s hlavným cieľom:
- Naučiť študentov riešiť problémy vo svojom kolektíve kreatívnejšie a efektívnejšie.
- Naučiť študentov, aby sa dopredu vnímané hranice možnosti a nemožnosti riešenia určitých problémov nestávali príčinou znižovania úspechu pri samotnom riešení.
V septembri 1981 sa z Projectu Adventure (PA) stáva samostatná nezisková organizácia, ktorej hlavnou činnosťou je naplňovanie myšlienky pôvodného projektu z roku 1971. V tejto chvíli sa lanové aktivity začali uberať novým smerom. Neboli už len doplnkovou aktivitou, ale stali sa hlavným obsahom určitých typov programov, hlavnou náplňou jednotlivých organizácií. (Metodický manuál pre inštruktorov lanových centier a animátorov zimných aktivít, 2011)
POUŽITÁ LITERATÚRA
- NEUMAN, Jan; ĎOUBALÍK, Petr. Překážkové dráhy, lezecké stěny a výchova prožitkem. Vyd. 1. Praha : Portál, 1999. 315 s. ISBN 8071782920
- http://en.wikipedia.org/wiki/Bunlap#.22Gkol.22
- SVATOŠ, V. , LEBEDA, P. (2004). Otward Bound International. Gymnasion – časopis pro zážitkovou pedagogiku, 2004, 1, 47 – 49.
- BALÁŠ, J., STREJCOVÁ, B., VOMÁČKO, L., Lezeme a šplháme – 68 her a cvičení na stěně a na nářadí. Vyd.1. – Praha: GradaPublishing, a.s., 2008. 113s. ISBN 978-80-247-2272-6
- OLIVOVÁ, Věra. (1979). Lidé a hry: Historická geneze sportu. Praha : Olympia 1979. 604 s
